Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna škola. V tej škole každoročne v januáry organizovali pobity to poniklecu, krásneho slovenského kútu. Decká tam lyžovali. A ako každá správna partia, aj tri dievčence Kika, Lucka, a Nikola sa rozhodovali s kým budú na izbe. A keďže v jedej museli byť minimálne štyri, apokial vieme, oni boli len tri, museli k sebe ešte niekoho pripustiť. A tak k sebe pustili jedno nenápadné dievča, soničku. Volali je ušak Dorka, lebo jej to neuveriteľne seklo.
V deň odchodu Dorku nechali sedieť samú, pokiaľ ma pamäť neklame :P Dorka svoj údel prijala, a tak si trojhodinovú cestu vytrpela sama. Po príchode jej tri nerozlučné kamarátky pridelili tú najhoršiu posteľ, hneď oproti dverám, pobrali sladkosti, a nechali napospas osudu. cúdatku dorke bolo smutno za jej jedinou sladkosťou a tak si útechu našla v dlhých telefonátoch rodičom v kúpelni. Blbučká Dorka si myslela, že polorozpadnuté kúpeľnové "dvere" zadržia jej nárek, no nebolo tak. Tri kamarátky počuli dennodenne, ako si vymýšľa dôvody, prečo sa jej na týždnovom pobyte nepáči. Deň po dni mínala tisíce za paušály, no jej to nevadilo. Na štvrtý deň po ňu prišli rodičia. Nikto o ničom nevedel, a riaditeľka za Kikou, Nikolou a Luckou došla a vymenovala im vymyslené dôvody o tom prečo úbohá Dorka odyšla... Tei tri z toho najprv mali poriadny prúser, ale ich kamošky sa ich zastali, a tak zostali na izbe sami. Bolo im omnoho lepšie bez krivochrbtej príťaže, ktorá aj tak len zaberala miesto v kúpeľni. no čo už... takýto býva život....
Tak, a tento vymyslený príbeh venujem Kamoške Lucke, a ponyklecu :D
