Príbeh

Mám novú rubriku, budem sem dávať príbehy, rubriku na pokračovanie som ešte nezačala, tak sem dám toto... Mám jednu knižku, kde sú krásne príbehy, vlastne mám ich dve:D tak je to také múdre, myslím, že byť dobrým a chápavým sa oplatí:)

Dvaja vážne chorí muži ležali v nemocničnej izbe. Jeden z nich mal dovolené posadiť sa na 1 hodinu, aby sa mu z pľúc dostala tekutina. Jeho posteľ bola pristavená pri jedinom okne v miestnosti. Druhý muž nemal toľké šťastie, musel celý deň ležať.

Títo dvaja muži viedli medzi sebou dlhé rozhovory, rozprávali sa o svojich manželkách, rodinách, domovoch, prácach a o svojich záľubách. Každý večer, keď sa muž musel posadiť kvôli tekutine v pľúcach, opisoval, aký je ten svet za oknom krásny.

Muž na druhej posteli žil iba pre túto hodinu. Hodinu, kedy sa jeho svet mohol obohatiť o farby a udalosti, ktoré sa udiali tam vonku. Podľa pacientovho rozprávania sa za oknom rozprestieral krásny park plný zelene s malým jazierkom. Deti si na ňom púšťali svoje loďky, milenci sa pri ňom prechádzali a v diaľave sa rozprestieral výhľad na celé mesto. Ako to tak všetko popisoval muž hľadiaci spoza okna, druhý pacient iba zavrel oči a všetku túto scenériu si predstavoval vo svojej mysli.

Jedného teplého popoludnia mu opisoval, ako je spoza okna vidieť majestátny zástup ľudí v rôznych maskách dopĺňaných hudobnou skupinou. Aj keď nemohol počuť hudbu, ktorú hrala kapela, vedel si to všetko živo predstaviť. Z ničoho nič sa mu do hlavy priplietla zradná myšlienka. Prečo by on chudák mal trpieť, celý deň ležať na posteli, keď ten druhý pacient sa môže kochať neskutočným výhľadom. Nezdalo sa mu to fér. Rýchlo túto myšlienku potlačil a cítil sa zahanbene. Ako však dni plynuli, nemohol viac znášať túto nespravodlivosť a jeho myseľ opantala zlosť a nenávisť. Nemohol spávať. Celý jeho život sa točil iba okolo toho okna.

Raz v noci, ako tak ležal v posteli, sa začal muž pri okne dusiť. Dusil sa kvôli tekutine vo svojich pľúcach, bojoval zo všetkých síl a snažil sa privolať pomoc. On však iba ticho počúval, nepohol sa a ani sa nenamáhal stlačiť tlačítko, ktoré by privolalo sestru. Netrvalo to ani 5 minút a dusenie ustalo, zavládlo hrobové ticho.

Nasledujúce ráno našla sestrička telo muža, ktorý sa ešte včera mohol kochať výhľadom zo svojho okna. Zavolala kolegov, ktorí telo bez starostí odpratali. Hneď, ako to bolo možné, sa muž spýtal, či by si mohol vziať jeho miesto pri okne. Sestrička jeho želaniu vyhovela, postarala sa oňho a nechala ho osamote.

S veľkou námahou sa muž oprel o lakeť a pozrel sa z okna. Konečne si bude môcť aj on vychutnať ten krásny pohľad z okna. Posadil sa, otvoril oči, a jediné, čo mohol vidieť bola betónová stena oproti.

Tak, napíšte svoje pocity, rozhodla som sa, že tejto rubrike dám názov cítiareň, pretože je to o tom, ako byť lepší.

čo si myslíte, čo z toho textu vyplíva?