lyžák

Tak, toto je trošku taká že "súťaž". vlastne sme si ju dalu s luci... Našou úlohou je napísať príbeh na istú tému, vlastne o tom nebudem písať, ak chcete čítajte :P

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna škola. V tej škole každoročne v januáry organizovali pobity to poniklecu, krásneho slovenského kútu. Decká tam lyžovali. A ako každá správna partia, aj tri dievčence Kika, Lucka, a Nikola sa rozhodovali s kým budú na izbe. A keďže v jedej museli byť minimálne štyri, apokial vieme, oni boli len tri, museli k sebe ešte niekoho pripustiť. A tak k sebe pustili jedno nenápadné dievča, soničku. Volali je ušak Dorka, lebo jej to neuveriteľne seklo.
V deň odchodu Dorku nechali sedieť samú, pokiaľ ma pamäť neklame :P Dorka svoj údel prijala, a tak si trojhodinovú cestu vytrpela sama. Po príchode jej tri nerozlučné kamarátky pridelili tú najhoršiu posteľ, hneď oproti dverám, pobrali sladkosti, a nechali napospas osudu. cúdatku dorke bolo smutno za jej jedinou sladkosťou a tak si útechu našla v dlhých telefonátoch rodičom v kúpelni. Blbučká Dorka si myslela, že polorozpadnuté kúpeľnové "dvere" zadržia jej nárek, no nebolo tak. Tri kamarátky počuli dennodenne, ako si vymýšľa dôvody, prečo sa jej na týždnovom pobyte nepáči. Deň po dni mínala tisíce za paušály, no jej to nevadilo. Na štvrtý deň po ňu prišli rodičia. Nikto o ničom nevedel, a riaditeľka za Kikou, Nikolou a Luckou došla a vymenovala im vymyslené dôvody o tom prečo úbohá Dorka odyšla... Tei tri z toho najprv mali poriadny prúser, ale ich kamošky sa ich zastali, a tak zostali na izbe sami. Bolo im omnoho lepšie bez krivochrbtej príťaže, ktorá aj tak len zaberala miesto v kúpeľni. no čo už... takýto býva život....


Tak, a tento vymyslený príbeh venujem Kamoške Lucke, a ponyklecu :D

O čom sú vlastne Vianoce?

O Darčekoch? O prežieraní sa? O prehnaných ozdobách?

Podľa mňa nie... Podľa mňa veľa ľudí zabúda na pravý zmysel Vianoc. Oni tu nie sú len tak... Oni tu sú na to dobro, ktoré máme konať. Viete, zarazilo ma, že toľko detí, zo Slovenska už verí na santa Clausa... Je to americký výmysel, pretože oni musia mať všetko, len nie pravého boha. Už si žiadne dieťa nepoizrie čo i len rozprávku o malom Ježiškovy. Ja keď som bola malá, verila som na ňho, e nie na Clausa, i keď je to pekné, všetky tie jeho sane, poháňané sobmi, kostímček, brada po veľké brucho. Ale toto nie je realita. O Ježišovy sú naozajstné záznamy, dôkazy o jeho živote stále existujú, lenže človek si povie, načo budem chodiť do kostola, ani blbá katechetka mi v tom nezabráni, aby som tam nešla- ako moja spolužačka, a nebojí sa ju v škole ohovárať, a smiať sa z nej. Kdežto na Santa už myslí, toho si už kreslí...
Ľudia sú na Vianoce sami, ľudia súp pohádaní so svojimi rodičami, ľudia, ani lne nevedia, prečo sa vlastne Vianoce oslavujú!

Vianoce sú posolstvo.

KEĎŽE Boh podľa mňa vedel, že ľudí iank neprinúti aspoň ten týždeňv roku byť dobrími, zoslal na svet syna, Ježiška, a aj on bol boh, ale nechal sa zabiť, a my teraz oslavujeme jeho príchod! Jeho lásku k nám, vedel, že ľudia nie sú dokonalí, vedel, že sa budeme hádať, ubližovať, ale predsa sem poslal svojho syna. Keď sa mu chceme aspoň trochu poďakovať, tak sa snažme pred večerou pomodliť, a byť lepšími..

Prosím, nepíšte hanivé komentáre...

Pokračovanie príbehu číslo jeden epizóda 2

Tak typla si len jedna baba, takže môžem povedať, že sa trafila, ale nie tak celkom, tak čítajte...
Prvú čast sem už nedám, ak vám to vadí, píšte do komentov, tu je dokončenie...

" Ale, veď to nie je až také dobré," Silvia sa začína báť, a v duchu si nadáva, že neposlúchla svoju sestru...
" Ale je, vieš, nevieš o mne ešte celú pravdu, akurát tak polovičnú..."
V tom už Silvii bilo srdce ako najaté... Nevedela ani len koktať, Keď tu zrazu z kríba vybehla akási skupinka žien, oblečeních v čiernom, mali čierno namaľované oči, a oblečené vyšívané samozrejme čierne šaty. Začali sa aj spolu s dievčaťom s nicku darkgirl točiť v kruhu okolo Silvii, počas toho Darkgirl kričala:
"Som zo sekty čiernych žien. Sme proti rasizmu z akejkoľvek strany. Pamätáš si to dievča AnDy36H8? začala si jej nadávať do negeriek, preto sa teraz za ňu a za všetky čierne ženy muísme pomstiť. Trest navrhne naša Bohyňa Gurgháda! V tom prišla černoška, v bielych šatách a začala divne spievať, boli to asi niake kúzla, začala sa triasť, a potom z nej vyhŕklo, KRV!
Silvia sa pokúšala utiecť, no natoľko tam bola tma, a naviše sa klapala ako keby videla priam diabla. Ženy ju chytili, a darkgirl zobrala do ruky nôž. Začala behať okolo Silvii a kričať: "Akhíva, pane náš, ber si jej krv, pretože ona ja tá, ktorá si neváži život! Ona ja tá, ktorá porušila zákon rovnováhy, ona je tá, ktorá porušila tvoje zákony. " Silvia zatvorila oči, a verila ža sa toto nestalo, no v duchu vedela, že ona nadávala dievčatám, a že ona tam robila rasistický rozruch.Darkgirl chytila Silviu za rameno, a zarezala jej do ruky. No zrazu bolo počuť húkanie syrén. Ženy ostali stáť, lebo boli obklúčené policajtmi. Silvia z bolesti a strachu odpadla. Čierne ženy policajti zatkli, vďaka Nensy, Silviinej sestre, skorá keď jej sestra nezdvíhala mobil zavolala mame a všetko jej povedala, a jej mama počula chýri o Čiermych ženách, ktoré dokážu aj zabiť, len kvôli ich pravde. Polícia prišla práve včas, a to bolo Silviino jediné šťastie....

Toto je samozrejme vymyslený príbeh, no počula som, že niečo podobné sa stalo i v našom meste, teda na toto pozor!! Proste nechoďte s niekým koho nepoznáte niekam, kde nie sú ľudia,alebo to tam nepoznáte, lebo sa môže stať aj to najhoršie:((
A teraz by som sa chcela opýtať, či by bol niekto ochotný robiť komiksy, teda príbehy, v scenerkách?

Príbeh

Mám novú rubriku, budem sem dávať príbehy, rubriku na pokračovanie som ešte nezačala, tak sem dám toto... Mám jednu knižku, kde sú krásne príbehy, vlastne mám ich dve:D tak je to také múdre, myslím, že byť dobrým a chápavým sa oplatí:)

Dvaja vážne chorí muži ležali v nemocničnej izbe. Jeden z nich mal dovolené posadiť sa na 1 hodinu, aby sa mu z pľúc dostala tekutina. Jeho posteľ bola pristavená pri jedinom okne v miestnosti. Druhý muž nemal toľké šťastie, musel celý deň ležať.

Títo dvaja muži viedli medzi sebou dlhé rozhovory, rozprávali sa o svojich manželkách, rodinách, domovoch, prácach a o svojich záľubách. Každý večer, keď sa muž musel posadiť kvôli tekutine v pľúcach, opisoval, aký je ten svet za oknom krásny.

Muž na druhej posteli žil iba pre túto hodinu. Hodinu, kedy sa jeho svet mohol obohatiť o farby a udalosti, ktoré sa udiali tam vonku. Podľa pacientovho rozprávania sa za oknom rozprestieral krásny park plný zelene s malým jazierkom. Deti si na ňom púšťali svoje loďky, milenci sa pri ňom prechádzali a v diaľave sa rozprestieral výhľad na celé mesto. Ako to tak všetko popisoval muž hľadiaci spoza okna, druhý pacient iba zavrel oči a všetku túto scenériu si predstavoval vo svojej mysli.

Jedného teplého popoludnia mu opisoval, ako je spoza okna vidieť majestátny zástup ľudí v rôznych maskách dopĺňaných hudobnou skupinou. Aj keď nemohol počuť hudbu, ktorú hrala kapela, vedel si to všetko živo predstaviť. Z ničoho nič sa mu do hlavy priplietla zradná myšlienka. Prečo by on chudák mal trpieť, celý deň ležať na posteli, keď ten druhý pacient sa môže kochať neskutočným výhľadom. Nezdalo sa mu to fér. Rýchlo túto myšlienku potlačil a cítil sa zahanbene. Ako však dni plynuli, nemohol viac znášať túto nespravodlivosť a jeho myseľ opantala zlosť a nenávisť. Nemohol spávať. Celý jeho život sa točil iba okolo toho okna.

Raz v noci, ako tak ležal v posteli, sa začal muž pri okne dusiť. Dusil sa kvôli tekutine vo svojich pľúcach, bojoval zo všetkých síl a snažil sa privolať pomoc. On však iba ticho počúval, nepohol sa a ani sa nenamáhal stlačiť tlačítko, ktoré by privolalo sestru. Netrvalo to ani 5 minút a dusenie ustalo, zavládlo hrobové ticho.

Nasledujúce ráno našla sestrička telo muža, ktorý sa ešte včera mohol kochať výhľadom zo svojho okna. Zavolala kolegov, ktorí telo bez starostí odpratali. Hneď, ako to bolo možné, sa muž spýtal, či by si mohol vziať jeho miesto pri okne. Sestrička jeho želaniu vyhovela, postarala sa oňho a nechala ho osamote.

S veľkou námahou sa muž oprel o lakeť a pozrel sa z okna. Konečne si bude môcť aj on vychutnať ten krásny pohľad z okna. Posadil sa, otvoril oči, a jediné, čo mohol vidieť bola betónová stena oproti.

Tak, napíšte svoje pocity, rozhodla som sa, že tejto rubrike dám názov cítiareň, pretože je to o tom, ako byť lepší.

čo si myslíte, čo z toho textu vyplíva?